Vitajte na www.Frantiskani.wbl.sk
http://www.clocklink.com/
Stretnutia |
Medzinárodné stretnutia:1. európske stretnutie františkánskej mládeže v Assisi 7-12.8.2007Mestečko, ktorého názov pozná mnoho ľudí, no ešte užšie sú s ním spojení najmä františkáni. Čím bol život sv. Františka tak zaujímavý, že sa na jeho meno nezabúda ani po stáročia? Prečo dokázal pritiahnuť davy ľudí, hoci nemal ani peniaze, moc, slávu, či bohadstvo? Odpovede sme teda išli hľadať tam, kde tento veľký svätec žil, kde všetko, čo tam vidíte, rozpráva o jeho obrovskej láske k Bohu, ľuďom a všetkému Božiemu stvoreniu. K tomu nám malo dopomôcť aj Európske stretnutie mládeže, ktoré sa konalo práve v Assisi.
Naša púť sa začala 4. 8. 2007 v Bratislave, ktorú sme vo večerných hodinách opustili. Mali sme pred sebou dlhú cestu cez Rakúsko, až do Talianska. Do dvoch deväťmiestnych áut sme nasadli s hlavami plnými predstáv, otázok a myšlienok. Práve v autách sa naskytla prvá príležitosť spoznať našich spolucestujúcich. Niektorí zdriemli, iní pozerali von oknom dúfajúc, že uvidia niečo iné ako tmu, ďalší počúvali donekonečna tie isté pesničky od No Name a Kapucínov, a ktorí vládali, rozprávali. Nad ránom sme boli v Taliansku. Počas našej cesty sme sa zastavili v Padove, kde sme mohli vstúpiť do veľkolepej baziliky sv. Antona Paduánskeho. Tu sme mali možnosť slúžiť našu prvú svätú omšu v Taliansku. Taktiež sme navštívili kostol sv. Leopolda Mandića, vynikajúceho kňaza a spovedníka. Foťáky cvakali naplno. Deň ubiehal a ráno vystriedal večer. Assisi bolo ešte ďaleko, a tak sme prespali neďaleko Gubbia, ktoré pred mnohými rokmi navštívil aj svätý František. Práve tu skrotil nebezpečného vlka, ktorého sa vtedajší obyvatelia báli. My sme však v Gubbiu namiesto vlka stretli malého prítulného psa.  No Gubbio nebolo jediné miesto, čo sa spája zo životom sv. Františka. Hoci bolo horúco, pripomenuli sme si aj atmosféru Vianoc. Veď Greccio, v ktorom bola naša ďalšia zastávka, je charakteristické veľkým počtom väčších i menších Betlehemov, ktoré nám pripomínajú udalosti, keď František zložil prvý živý Betlehem. Čaro Greccia dotvára krásne prostredie, príroda, ktorá vás obklopuje, slnečné lúče, ktoré vám hladia tvár, vietor, ktorý vám vo vysokopoloženom Grecciu strapatí vlasy. Tam sme na konci našej vianočnej omše zaspievali Tichú noc.Ďaľším našim zastavením bolo Fonte Colombo, čo v preklade znamená Prameň holubov. Tu František upravil regulu a v tejto pustovni mu vypaľovali aj oči, dúfajúc, že mu tým prinavrátia strácajúci sa zrak. Pekné zážitky máme aj z La Foresty, kde sa nachádza komunita s názvom Mondo-X (Svet-X), ktorá sa venuje problémovým ľudom. Nezabudnuteľné bolo pre nás svedectvo Mattea, ktorý nám porozprával o sebe, o svojom živote a bližšie nás oboznámil s programom v tejto komunite a vysvetlil nám súvislosti medzi La Forestou a životom sv. Františka. Rozlúčili sme sa s Matteom, nasadli do áut a sledovali krajinu mihajúcu sa za našimi oknami. A zrazu to prišlo. Naskytol sa nám nádherný pohľad na vyvýšené mestečko, zrúcaný hrad stojaci na samom jeho vrchole, na týčiace sa veže baziliky sv. Františka a sv. Kláry, na strechy väčších i menších domov. Naskytol sa nám pohľad na ....... Assisi, druhý domov každého františkána, na mesto požehnané a milované jedným z najväčších svätcov nielen Talianska, ale aj celého sveta. Naskytol sa nám pohľad do srdca svätého Františka. Pretože toto je Assisi a v ňom je ukrytá okrem histórie aj Františkova duša. Pod Assisi sa nachádza teraz už bazilika Panny Márie Anjelskej a v jej strede Porciunkula. Malá, nenápadná, skromná a predsa veľmi vzácna kaplnka, ktorú František tak veľmi miloval, v ktorej strávil veľkú časť svojho života. Práve ona ponúka svojmu návštevníkovi čas zamyslieť sa nad svojim životom, nad Bohom a Jeho láskou, ktorou bol pripútaný aj sv. František. A vy máte zrazu pocit, že Porciunkula nie je len miestom sv. Františka, ale že je miestom aj pre váš žiaľ, bolesti, smútok, starosti, túžby, priania, radosti, že sa do nej môžete vložiť celý, že je liekom pre vašu dušu. V bazilike, kde Porciunkula stojí, je ukrytých veľa významných  momentov z Františkovho života. Nájdete tam ruže, do ktorých sa František v čase pokušenia hodil a ony ostali bez tŕňov, sochu sv. Františka, ktorý podáva Márií a Jozefovi malého Ježiška alebo Františka s dvoma živými holúbkami, ktoré symbolizujú jeho spätosť s prírodou a veľa ďaľších vecí, ktoré sa ani nedajú opísať, pretože každého návštevníka osloví niečo iné. Stačí mať len otvorené srdce a ochotu prijať to, čo sa nám v danej chvíli a na danom mieste ponúka.Keďže bol už večer a program sa začínal na druhý deň, ubytovali sme sa a išli na večeru do hotela Rivo Torto. Vlastne, to ani nebol hotel, bolo to námestie pred kostolom Rivo Torto. Našimi stolmi a stoličkami bola zem, autá, dve drevené lavičky a úzky stôl. Podávali sa "na prípravu náročné" sáčkové polievky a rizoto, pričom o ryži sme ani nevedeli, či je dobre uvarená. No myslím, že pre mnohých z nás to bol, jeden z najkrajších večerov, pretože pri prehĺtaní polievky a žutí rizota sme mohli sledovať osvetlené Assisi a večernú oblohu posiatu hviezdami. Napriek únave z cesty niektorí z nás mali ešte dostatok energie na to, aby zapli rádio a tancovali na najväčšie hity storočia No Name a Kapucínov. Program sa začínal 7.8. večer a predtým sme sa museli ísť zaregistrovať. Nečakali sme, že na privítanie dostaneme tričká, tašky, šiltovky, šatky a mnohé ďaľšie veci, na ktorých bolo znázornené motto tohto františkánskeho stretnutia "Francis go, repair my Europe." Prečo práve tieto slová? Pretože podobne sa Františkovi prihovoril Ježiš z kríža v kostole sv. Damiána: " František, choď a oprav môj dom." Ale čo je domovom Boha? Moje telo, srdce a moja duša. Ja som súčasťou rodiny, spoločenstva, štátu, Európy. Ak som ja uzdravený, prúdi zo mňa uzdravenie a toto uzdravenie je Boh. On ho túžil ponúknuť aj na tomto stretnutí a to práve cez sv. Františka. Kostol sv. Damiána, v ktorom František pocítil Božie volanie, aj nás privítal svojím pokojom ako všetky miesta, na ktorých sme dovtedy boli. 7. 8. 2007 o 21:00 sa slávnostnou sv. omšou v bazilike Panny Márie Anjelskej začalo 1. európske stretnutie františkánskej mládeže. Boli sme príjemne prekvapení začiatkom tohto meetingu, ako aj jedlom, ktoré sa počas neho podávalo. Náš program pozostával zo spoznávania života sv. Františka a sv. Kláry, k čomu nám dopomohol aj veľmi dobre spracovaný muzikál a títo dvaja svätci sa nám zrazu stali bližší. Baziliky sv. Františka a Kláry obsahovali veľa symboliky a krásy. Mali sme možnosť vstúpiť do hrobu sv. Františka, kde je pochovaný so svojimi bratmi: Angelom, Rufinom, Masseom a Leom. Videli sme Damiánsky kríž, z ktorého sa Františkovi prihovoril sám Spasiteľ, ale aj relikvie týchto dvoch významných svätcov. Odhaľovali sme tajomstvo Gisttových fresiek a navštívili sme Carceri, čiže pustovne, kde František so svojimi bratmi strávil veľa času modlitbou a kontempláciou. Carceri je obklopené prekrásnou prírodou a je položené v horách, kde je počasie chladné a vzduch vlhký. V programe boli zahrnuté prednášky, adorácie, vystúpenia a prezentácie jednotlivých štátov. Samozrejme, my Slováci sme boli úplne perfektní, pretože slovenské ľudové kroje, tance, piesne a hudobné nástroje, ktoré sme mali, patria medzi tie najoriginálnejšie. V Assisi sa nám naskytla možnosť spoznať klarisky a my sme mohli počuť svedectvo z úst sestry Gabriely - Slovenky, ktorá žila v kláštore 14 rokov. Klarisky žijú po celý svoj život v klauzúre a aj Gabriela hoci sa s nami rozprávala, stála za mrežemi. Možno sa to zdá nemožné, ale pokora a radosť, ktorá z Gabriely vyžarovala, nás uistila, že Boh dokáže nahradiť všetky potreby a túžby ukryté v srdci človeka.  Nastal posledný deň a tak sme so smútkom v očiach nasadli do áut a smerovali domov. Keď sme prechádzali okolo Gubbia, navštívili sme druhú klarisku, ktorá bola tiež zo Slovenska, a ktorá nám odpovedala na mnohé naše otázky. Na konci nám zahrala na citare, čím nám všetkým takmer vyrazila dych.A potom prišla La Verna, známa tým, že Boh tu udelil Františkovi obrovskú milosť a na jeho tele sa objavili stopy Ukrižovaného. La Verna bola tým najlepším zakončením našej púte, bola definitívnou bodkou Assisi. Kúsok toho všetkého však ostáva v nás a my, čo sme tam boli vieme, že to nebolo márne, lebo Assisi je a vždy bude plné požehnania a lásky. V Assisi sme nechali kúsok zo seba. Ostali tam naše prosby, túžby a poďakovania. V Assisi sme odovzdali aj vás, ktorí ste na nás mysleli vo svojich modlitbách, či spomienkach. A posolstvo z Assisi hovorí ku každému jednému z nás tak, ako raz Boh povedal Františkovi: "Choď a oprav môj dom." 2. európske stretnutie františkánskej mládeže v SantiaguTak, tí, čo boli minulého roku v Assisi určite nezabudnú na všetky tie krásne chvíle, čo tam zažili. No, ale aby sme sa dostali ďalej .... 1. medzinárodné stretnutie františkánskej mládeže v Barcelone „Od Evanjelia k životu a od života k Evanjeliu“ „Prosba". Tak znel predmet správy, ktorú mi zaslala Sidka s oznámením o možnosti zúčastniť sa na medzinárodnom zhromaždení františkánskej mládeže. Bolo to také malé radostné prekvapenie, prifarbené štipkou výzvy prijať pozvanie, prijať nepoznané, vydať sa na cestu do Barcelony. Prekážky, o ktorých som si myslela, že mi zabránia takej neodolateľnej príležitosti sa vďaka Božej pomoci a prozreteľnosti začali pomaly vyhladzovať. Asi najkomickejšie to bolo u riaditeľa, ktorý už akoby očakával moju výpoveď z dôvodu nástupu do armády. Ďalšie správy od Sidky, ktoré plnili moju mailovú schránku, no zároveň skracovali čas do odchodu niesli názovy: „Barcelona", „Elektronická letenka". Týmto odkazom ešte predchádzala ťažká doba hľadania finančnej podpory. Vďaka Sidkinej húževnatosti a odhodlanosti sa podarilo zohnať peniažky (ďakujem všetkým darcom). Jediné menej príjemné, čo sprevádzalo začiatočnú fázu môjho odchodu, bol pocit, že idem sama a trošku aj obava z nového, nepoznaného, z mojich schopnosti, ktoré vtedy viseli na bode mrazu. Celý môj výlet niesol v menovateli číslo jeden. Prečo? Bol to môj prvý let, teda aj orientovanie po letisku, prvýkrát som bola z domu tak ďaleko, bola som jedna zo Slovenska a aj samotné Slovensko sa na takomto zhromaždení zúčastnilo po prvýkrát. Deň pred odchodom som sa zúčastnila medzinárodnej konferencie v Lučenci. Boli tam hostia z Talianska, Francúzska, Španielska, čo mi tak trošku vytvorilo predohru na medzinárodné prostredie, ktoré ma čakalo na druhý deň. Letu som sa vôbec nebála, ako si mnohí mysleli, skôr som ma zneisťovali letiskové vybavovačky. No vďaka Jarke z Bratislavy sa aj táto obava stala len maličkosťou. Neočakávaný pocit radosti a voľnosti (aj chvíľkovej žalúdočnej nevoľnosti) som cítila len čo lietadlo zdvihlo svoj mohutný trup zo zeme. Letieť je niečo úžasné, vidieť všetko takými malými očami. Oblaky pod nami zrazu tvorili akoby šľahačkový koberec. V Barcelone na letisku, po vyzdvihnutí batožiny, bolo mojou úlohou hľadať nejaké znamenie YOUFRA. A len čo som prešla dverami už s veľkým batohom, ihneď mi udrelo do očí logo stretnutia na tričku jedného mladého pána. Vedľa neho stál ešte jeden mladý usmievavý chalan. Bol to Enzo z Neapolu. Spolu s Miguelom sme ešte šli vyzdvihnúť jedného brata františkána, v ktorom sa skrývala úloha tlmočníka. Takmer po hodinovom cestovaní v aute sme sa ocitli v mestečku, ktoré sa navždy vryje do pamäte všetkých účastníkov, mestečko Vilanova i la Geltru. Migeul zaparkoval rovno pred vchodom do františkánskej college community . Je to veľký komplex. Patril tam kláštor - komunita, ubytovňa (kde sme boli ubytovaní my), základná škola a dve veľké nádvoria, ihriská. Len čo som zložila svoj veľký batoh, už aj som vyťahovala slovenskú zástavu. Nasledovala sv. omša. Počas nej prinášal každý svoju štátnu zástavu a do sklenenej misky sme vysypali kúsok rodnej pôdy. S hrdosťou som niesla obrovskú zástavu, totiž až tam som zistila, aké veľké má rozmery, ale čo už. Počas tohto „obradu" nastalo malé potešenie pre moju maličkú dušu, keď medzi menovaný štátmi sa objavilo aj Poľsko. Hneď mi bolo lepšie. Večer sme sa šli spolu s mojimi nájdenými národovcami prejsť. Oni boli jediní, ku ktorým som sa mohla prihovoriť po slovensky. Milé prekvapenie čakalo na mňa ešte pred sv. omšou. Aj v takom ďalekom svete som natrafila na starého známeho. To, že ho znova po troch rokoch stretávam ma ohromne potešilo. I keď sme boli spolu v kontakte, predsa osobné stretnutie má svoje čaro, a ešte zvlášť toto nečakané. No a kto je tým neznámym známym? Je to páter Samy Iruduaya OFM Cap. z Ríma. Po večeri, ktorá bola pre mňa nezvyčajne dosť neskoro sa už spevom ozývalo jedno z nádvorí. Práve tu sa pomaličky začalo tvoriť úžasné spoločenstvo. Spoločenstvo mladých ľudí ochotných žiť a ukazovať aj iným čnosti i príklad sv. Františka v reálnom živote. Len tmavá nočná obloha s miliónmi hviezd bola svedkom nášho spevu, tanca, prvých spoločných hier, čo bol najlepší prostriedok na prvé lepšie spoznávanie sa a vzájomné zblíženie. V komických divadielkach zrazu každý v sebe objavil skvelého herca, no zároveň ako sotva zohrané spoločenstvo, sme sa stali aj režisérmi. Počas celého večera stále prichádzali noví účastníci, čím sa zväčšovala rozmanitosť zúčastnených krajín. Východ slnka na španielskom pobreží, zrejme ako na každom inom, je nádherný. Väčšina však tento moment stále prespala. Teda východ slnka znamenal pre nás nový deň, ktorý sme začínali sv. omšou. Zároveň to bol aj sviatok sv. Petra a Pavla. Tí, čo došli neskoro večer pridali svoje národné zástavy k tým našim. Neskôr sme sa konečne dočkali oficiálneho otvorenia tohto 1. medzinárodného stretnutia františkánskej mládeže. Generálna ministerka OFS Encarnación del Pozo, ako symbol rovnosti, zmiešala pôdu v sklenenej nádobe a stala sa z nej „medzinárodná pôda". Samozrejme, sprevádzal náš potlesk. Táto nádoba spolu so všetkými pestrofarebnými zástavami zdobila priestor pred oltárom počas celého týždňa. Pred oltárom zasadla celá medzinárodná rada (CIOFS). Vyzeralo to „františkánsky" vážne a už sa všetko mohlo začať. I keď to bol posledný deň školského roku (29.6.), pre nás tento deň znamenal začiatok. A tak sme zasadli do školských lavíc prednáškovej učebne, kde miesto tabule bol veľký čistý papier s nápisom motta stretnutia: „From Gospel to life and life to Gospel" (Od evanjelia k života a od života k evanjeliu). Chodba i školské nádvorie nestíchlo ako v iných školách, práve naopak. Prednášky, ktoré sa ešte ozývali v prázdnych chodbách, boli pre všetkých hodnotené, poučené, ťažko oceniteľné. My sme v danej chvíli dokázali oceniť lektora úprimným poďakovaním a neprestajným potleskom. Do úvodu patrilo vysvetlenie dôvodu prečo sme sa zišli a čo je podstatnejšie naplniť ciele, ktoré boli vytýčené. Vlastne toto prvé zhromaždenie je odpoveďou na oslavu 800.stého výročia sv. Alžbety Uhroskej, patrónky OFS a františkánskej mládeže, príprava 800.stého výročia schválenia prvej Regule - toto môžeme nazvať aj takými dielčími cieľmi. Avšak hlavným cieľom bolo zjednotiť formáciu a organizačné kritéria a definovať cestu františkánskej mládeže. Rozdelením všetkých účastníkov vzniklo 6 skupiniek, a to: 3 anglické, 2 španielske a jednu skupinu tvorili bratia františkáni (duchovný asistenti). Každá skupina bola neuveriteľne medzinárodne pestrá, tak pre ukážku aspoň moja skupina (1.anglická - opäť jednotka) pozostávala z účastníkov z: Litvy, Bosny a Hercegoviny, Filipíny, Pakistan, Slovinsko, USA a mňa. Úlohu moderátora a hovorcu skupiny dostal Thimothy z USA, ktorý nemal ťažkosti s rodnou angličtinou pri prezentovaní názorov nás všetkých. Vzájomné zdieľanie skúseností v skupinkách, neskôr aj navonok medzi jednotlivými skupinami v prednáškovej učebni, utváralo v nás každým dňom pevnejšie puto priateľstva, spoločenstva. Dni strávené počas týždňa sú hádam najkrajšie v tomto roku. Viem, do silvestrovskej oslavy ešte chýba hodne dní, no ja už teraz môžem spokojne vyhlásiť, že týmto dňom sa sotva niečo vyrovná. Ako sa mi na začiatku ťažko začleňovalo do tvoriaceho sa spoločenstva, oveľa horšie bolo toto spoločenstvo opustiť. To sú moje začiatky, tradične ťažké. Ako obloha striedala slnko s mesiacom, plynul čas týchto dní. Ranné rozvidnenie prezrádzalo, že opäť je tu nový deň, nová šanca spolu zažiť niečo pekné. Každý deň mal svoje čaro, bol iný, plný drobných prekvapení, radosti, smiechu, spevu, bratstva, no proste každý jeden deň bol neopakovateľný, a tak z našej strany bola snaha prežiť ho naplno. Priznávam, jedno prekvapenie som nespracovala až tak pokojne ako ostatné. Toto prekvapenie mi nachystal Michele, keď mi oznámil, že večer ma čaká predstavovanie krajiny, že si mám niečo pripraviť (tanec, spev, divadielko, a pod.). A už znova ocitnutá v náručí môjho spoločníka - stresu, uvažujem; „Ja a tanec alebo spev? Sotva, no iste!" Neostávalo mi nič iné, len niečo rýchlo vymyslieť. Našťastie pri balení som si medzi tričká pridala aj jedno navyše - práve to mi v ten večer celkom pomohlo. Bolo to tričko s nápisom SLOVENSKO (bol tam zobrazený trošku rozprávkový, ale typický „SLOVAK STYLE" Maťko a Kubko v kroji ako tancujú, hrajú na husliach, na drevenej podložke je slanina, cibuľa chlebík a samozrejme nechýba ani slovenská slivovica). Narýchlo niečo pripraviť ako prezentáciu Slovenska, to nebolo jednoduché. Napísala som si aj stručnú osnovu, čo asi je najdôležitejšie, čo je typické pre Slovensko, čo by som mala povedať. Nakoniec spoľahnutá na dosiaľ neodskúšanú stratégiu, ktorou je voľná improvizácia, vystúpila som ako druhá v poradí. Ani som si nemyslela ako rýchlo prídem na rad, ale to preto, lebo Slovensko po španielsky znie: „Eslovaquia". Nie len hlas ale aj mikrofón sa mi triasol. Z môjho predstavenia vzišla celkom slušná prezentácia a podľa slov ostatných, to ževraj bolo super. Celú prezentáciu som zakončila tzv. (tounge twiter) slovnými hračkami („strč prst skrz krk" a pod.) a oni museli po mne opakovať, z tohto bola dobrá zábava. Na piatkový večer mala naša skupina za úlohu pripraviť večernú modlitbu. Keďže to bol zároveň aj sviatok, ani naša modlitba sa nezaobišla bez spomienky svätých Petra a Pavla. Čítalo sa z evanjelia, ako Ježiš zveril cirkev Petrovi, a ako Peter odpovedal na tretiu Ježišovu otázku: „Peter, miluješ ma?" Petrovu odpoveď povedal každý z nás vo svojom rodnom jazyku. Ďalšia nezvyčajná modlitba bola v nedeľu večer. Vlastne bolo to veľmi pekné zakončenie celého dňa. Totiž poobede sme sa vybrali na pláž, trošku sa osviežiť v slaných vlnách mora, čo obmývali brehy mestečka. Avšak slnko nám v to poobedie nedoprialo trošku sa opáliť. Na druhej strane mráčiky nás ovlažili ľahkými kvapkami. Neskôr bol na pláne malý výlet do neďalekého mesta, kde ľudia stavali takú vežu, avšak stavebnou jednotkou, ak to takto môžem nazvať, boli ľudia (navzájom si stáli na pleciach). Bolo tam niekoľko tímov, ktoré predstavili rôzne formy budovania veže. Práve tu sme videli na vlastné oči, akú veľmi dôležitú úlohu zohráva pevný základ - ľudia, ktorí sú dole, naspodku, na ktorých sa spoliehajú všetci ostatní, ktorí stúpajú hore, vyššie a vyššie. Tu ma zaujala vzájomná súdržnosť jednotlivých tímov, vzájomné pomáhanie pri upevňovaní základu. Modlitba na pláži mala tiež svoje čaro. Do úprimných slov nám okrem gitary zneli aj šumivé vlny mora. Všetci sa veľmi potešili „balíčkovej" večeri, nikto sa nedal dvakrát núkať. Večer nás neobišla ani búrka, čomu som bola rada. Bolo to nádherné predstavenie nočnej tmavej oblohy a silných, ostrých bleskov, ktoré akoby bičovali zem. Ako správne kresťanské spoločenstvo sme venovali veľkú pozornosť aj adorácii. Bola celonočná poklona. Každú hodinu boli iné skupinky. Sestrička Anna nám pripravila rozpis čítaní zo Sv. Písma, ktoré sme mali v tú našu hodinu prečítať. Potom mohlo byť tiché bdenie. Len občas niekto zanôtil tichú adoračnú melódiu. Poniektorí ostali na adorácii celú noc až do rána. Medzi nimi som bola aj ja. Cítila som potrebu byť tam, byť blízko. Slzám sa nedalo zabrániť, padali a padali. Čím viac sa prvé lúče slnka začali predierať do kaplnky, tým viac som sa cítila byť očistená, ale zároveň i veľmi posilnená. Obrnená duchovnou silou som zvládla i výlet, na ktorý sme sa v to utorkové ráno vydali. Mali sme namierené do Monsseratu. Celou cestou sa autobus ozýval spevom. O Monsserate som vedela len toľko, že patrí medzi vyhľadávané pútnické miesta, ale že sa nachádza v takých skalách, som ani len netušila. O to väčšie bolo moje prekvapenie. Keď už fotoaparáty boli nabažené našimi pózami pred bazilikou, spoločne sme vykročili do vnútra. Bolo akurát pred sv. omšou. Pri nej sa nám dostalo cti, byť osobitne privítaní a i jeden náš zástupca spolu s Xavim predstavil hlavnému koncelebrantovi, kto sme a aký účel skrýva naše medzinárodné stretnutie. Po sv. omši bolo ešte krátke stretnutie s predstaveným miestneho benediktínskeho kláštora. Tu dostal väčší priestor na predstavenie a rozprávanie Xavi, ale tiež slovo mala aj generálna ministerka OFS Encarnación del Pozo. Celé prostredie Monsseratu sýtilo naše duše pokojom. Avšak nasýtiť bolo treba i naše telo. Nastal obed, samozrejme pútnický - „balíčkový". Počas jedenia sme sa všetci skvele pobavili, ale i náhodní okoloidúci pútnici sa pri nás pristavili a len mlčky sa prizerali našej radosti. Počas voľného rozchodu väčšina z nás využila možnosť vyviesť sa takou lanovou kabínkou hore na jeden vrch. No to však bol len akýsi východzí bod, odkiaľ sa dali robiť ďalšie prechádzky na rôzne smery i vzdialenosti po celej magistrále monsseratských skál. Po chvíľke peškovania, bola naša odvaha ísť hore a dať sa na ďalšie putovanie, odmenená fantastickým pohľadom do údolia, na Monsseratskú baziliku. „Ahoj Ria, keby si len videla tú nádheru, čo je okolo mňa, na ktorú sa pozerám, tie mohutné skaly", tak zneli slová SMS správy mojej kamarátky. Z tohto miesta som sa v tej chvíli chcela podeliť o tú krásu predo mnou. Večernú modlitbu sme ešte chceli vykonať tu pri soche sv. Františka. Cesta z Monsseratu už taká hlučná nebola. Práve naopak. Len čo autobus zišiel z monsseratského pohoria väčšinu z nás premohol spánok. Ešte v ten večer sa konala prezentácia, pokračovanie v predstavovaní ďalších krajín. Avšak pri tejto nočnej akcii sme boli akísi veľmi hluční, pretože na nočný kľud nás prišla upozorniť aj miestna polícia. A tak neostávalo nič iné, len spakovať všetku aparatúru a ísť spať. Nasledujúci deň už pre mňa niesol prívlastok „posledný" (odchádzala som už vo štvrtok skoro ráno). Ráno na sv. omši mala naša skupina na starosti liturgiu. Navzájom sme si podelili 1.čítanie, žalm a ostatní z nás hovorili prosby vo svojich rodných jazykoch. Tento deň som sa snažila prežiť čo najlepšie. Túžba nasiaknuť pokoj a bratskú radosť, lásku sa niesla v každom z nás. Už všetci cítili, že sa pomaličky blíži koniec nášho stretnutia. Ale každý koniec znamená nový začiatok, nové možnosti, šance, príležitosti. Chceli sme, aby čas plynul čo najpomalšie, no bol neúprosný ako deň čo deň. Posledné raňajky, zhromaždenie skupiny, diskusia v prednáškovej učebni. Potom obed, spoločné foto na pamiatku, zozbieranie e-mailových adries. Vo večernej modlitbe sa niesla výzva: „František, oprav môj dom!" Cítiac, že je to už posledná večerná modlitba, bolo ťažké ukončiť naše spievanie. Nastala rozlúčková noc, ktorú nám prišiel spríjemniť jeden spevák. Predstavil nám svoju vlastnú tvorbu. No zahanbiť sa nedala ani Colleen z Kanady či Michele, na ktorého piesne sme nedali dopustiť. Večer bolo pre nás pripravené ešte jedno prekvapenie, torta. Obrovská torta, ozdobená logom a mottom tohto stretnutia. Ozajstné majstrovské dielo, až ju bolo škoda načať. No po prvom súste, každý ocenil chuť na „výbornú". Posilnení touto maškrtou, sme ešte chvíľu slávili „prvé narodeniny" takého medzinárodného stretnutia. Neobišlo ma ani balenie. No do batoha som si okrem normálnych vecí pribalila niečo, čo nemalo fyzickú váhu, ale duchovnú. Bola to kopa nových skúseností, krásnych spomienok na neopakovateľné chvíle radosti, úsmevy, piesne, skvelú náladu a velikánsku kopu malých drobností z každého prežitého dňa. Do najmenšieho „batôžteka", ktorý nosíme vnútri (duša - srdiečko) sa mi ešte zmestilo plno pokoja, bratskej lásky, požehnania, ale i plno motívov viac sa pripodobniť, byť vernejším, lepším Františkovým nasledovníkom. To hmotné, čo dostal každý zástupca z danej krajiny bolo kúsok „medzinárodnej pôdy" (zo sklenenej nádoby spred oltára) a malý zelený bambusový výhonok. Opatrne som ho opatrovala celou cestou domov. Ráno som na letisko šla medzi prvými, takže rozlúčka s ostatnými bola len v mysli. Všetci ešte spali. Najväčšie obavy sa opäť prejavili z letiskového odbavovania, no nakoniec to všetko dobre vyšlo. Takže znova som mohla na plný dúšok vychutnávať „vtáčí pohľad" na zem. Pri tomto lete bol pilot zhovorčivejší, hovoril nad akými mestami momentálne letíme, aké pohorie prelietame. Zruba po dvoch hodinách letu, lietadlo začalo pomaličky klesať, čo znamenalo, že sme vo Viedni. Hladké pristátie celá posádka ocenila potleskom. Potom už iba čakať na batožinu a dať si potvrdiť spiatočnú cestu z letiska do Bratislavy. Po chvíľke čakania sa objavil slovenský autobus. Ani neviem ako, no zrazu moje oči videli týčiace sa budovy, hrad - teda Bratislavu. Stačilo prejsť cez jedno nástupište, kde už bol pristavený autobus do Rimavskej Soboty (môj smer). Z Bratislavy moja prvá správa smerovala opäť mojej kamarátke Rii. Mala som tušenie, že ocko bude mať nočnú a nebude mať kto po mňa prísť do Lučenca a bola som si istá, že Rii to nebude robiť problém. A tak aj bolo. Práve ona sa stala prvým adresátom mojich čerstvých dojmov, pocitov, zážitkov. Veľmi som myslela aj na ostatných účastníkov, či sa aj oni dostali bezpečne domov. Fotoalbumy:1. európske stretnutie františkánskej mládeže v Assisi |
