Gifra (z tal. Gioventú francescana – Františkánska mládež) je bratstvo mladých ľudí, ktorí sa cítia byť povolaní Duchom Svätým nasledovať Ježiša Krista, vo svetle odkazu sv. Františka z Assisi.

Gifra je:

* súčasťou Tretieho regulovaného rádu sv. Františka,
* spoločenstvom viery, ktoré má:
      - Eucharistiu za centrum,
      - Evanjelium za vodcu,
      - Cirkev za Matku,
      - chudobných a posledných za bratov;
* miestom vytvárania bratských a sesterských vzťahov so všetkým stvorením;
* miestom ľudského a duchovného dozrievania;
* cestou poznávania vlastného povolania;
* miestom ohlasovania Božieho kráľovstva.

Gifra zapustila svoje korene na Slovensku v roku 2001, kedy sa uskutočnilo 1. celoslovenské stretnutie mladých nasledovníkov sv. Františka v Bobrove na Orave. Od tohto roku sa každoročne organizujú letné celoslovenské gifrácke stretnutia, ktorých hlavným zámerom je prehĺbenie vzťahu k Bohu, k sebe samým a k bratom a sestrám, cez spoznávanie životnej cesty sv. Františka z Assisi.
Samotným cieľom Gifry je vychovávať mladých ľudí k ľudskému, plnohodnotnému životu, k živému kresťanstvu, podľa príkladu sv. Františka a sv. Kláry. Ich výchova smeruje k tomu, aby sa stali autormi svojho života, aby objavili svoje vlastné povolanie a aby zakúsili bratské spoločenstvo. Učia sa včleňovať do spoločenského života ako bratia a sestry, schopní učiť sa zodpovednosti a solidárnosti s chudobnými, s chorými, s trpiacimi a odpovedať tak na sociálne otázky dnešnej doby.

Mladí sympatizanti sv. Františka sa počas roka pravidelne stretávajú vo svojich miestnych spoločenstvách, ktoré zväčša vedú bratia a sestry sv. Františka. Tu prehlbujú svoje poznanie v otázkach viery, ľudskej zrelosti a františkánskej spirituality. Táto ľudsko-kresťanská formácia sa uskutočňuje aj cez rôzne aktivity, ako sú duchovné obnovy, prednášky, adorácie, púte, ale aj cez rekreačné a zábavné programy.
Členmi bratstva sa môžu stať mladí slobodní katolíci, ktorí dovŕšili 14. rok života a pokiaľ možno neprekročili 30 rokov.

GIFRA má svoju špecifickú organizáciu a vlastné formačné plány.

Každý rok v pôstnom období sa koná duchovná obnova pre prijatých gifrákov, ani tento rok nebol výnimkou. Tento krát sa konala v Oravskom centre mládeže v krásnej dedinke Ústie nad Priehradou a jej centrálnou témou bolo denné spytovanie svedomia.
V sobotu ráno sme sa už stretli v plnom počte (jedenásť Božích detí) na ranných chválach v útulnej kaplnke. Po nich nasledovali raňajky a tri prednášky na objasnenie témy, ktoré si pre nás pripravila sestra Caritas. Čas medzi nimi sme vyplnili v kaplnke kreslením grafov našej túžby po modlitbe a času stráveného v rozhovore s Bohom. A aby sme sa s Ním mohli naozaj o tých našich grafoch dobre poradiť, bol medzi nami v Najsvätejšej sviatosti oltárnej. Caritas nám tiež objasnila, že spytovanie svedomia nie je večerné hľadanie chýb, ale rozhovor s Bohom, v ktorom ďakujeme a chválime za dobré, čo sme spolu v ten deň prežili a odprosujeme za zlo, ktoré sme spáchali. Treba hľadať vnútorné príčiny vonkajších skutkov, pretože hriech je explózia toho, čo sa deje v nás. Potom sme mali nájsť ľudí, udalosti a skúsenosti, za ktoré sme hneď v chvíli stretnutia s nimi spontánne poďakovali a tiež také, za ktoré sme nepoďakovali ešte nikdy, hoci s odstupom času vidíme zmysel stretnutia s nimi (a ak sme ho nevideli bolo ho treba nájsť). Veľmi zaujímavým bolo tiež spísanie všetkých i tých najskrytejších túžob nášho srdca, ich zoradenie podľa dôležitosti z nášho i Božieho pohľadu a rozmýšľanie nad tým, či by nám pomohli k spáse (odporúčam skúsiť aj doma, bolo veľmi zaujímavé zistiť, ako ďaleko majú naše - teda aspoň tie moje - túžby od evanjelia). Tiež nám bola predstavená milosť prvého okamihu, ktorá spočíva v odvrátení zraku od toho, čo môže uškodiť našej duši a v odohnaní zlých myšlienok v prvom okamihu.
Neviem, či mám začať rozoberať aj obed a vôbec stravovanie počas tohto víkendu, ale keďže nechcem zasliniť pohovku, tak len skonštatujem, že tie tety boli majsterky varechy (MŇAM, MŇAM!!!).
Po obede sme mali siestu, počas ktorej mnohí využili možnosť sa prejsť, či zahrať si futbal a tiež určité percento zalomilo v postieľke. V programe nechýbala ani svätá omša, po ktorej nás čakalo Lectio Divina s textom o učeníkoch z Emauz (Lk 24, 13-35). Práve pri delení sa ukázala v plnej kráse obohacujúca rodinná atmosféra, za ktorú ma v tej chvíli prenikla úžasná vďačnosť. Večer sme sa vybrali na nočné bdenie do Trstenej, kde sme si vypočuli príhovor pátra Massea na tému „Pokánie ako...“, vynadívali sme sa na divadelné predstavenie témy (mimochodom naozaj veľmi dojímavé) a rozdelení do skupín sme sa zdieľali o tom, aké pocity v nás zanechali úryvky Svätého Písma o medenom hadovi v Starom Zákone a o jeho naplnení v Ježišovi Kristovi, po malom občerstvení sme sa vrátili do „našej“ kaplnky, kde sme mali celonočnú adoráciu. O deviatej hodine sme sa zúčastnili na nedeľnej sv. omši spolu s farníkmi, na ktorej sme si popriali šťastnú plavbu za Pánom s odporúčaním nikdy sa nevzdávať svojich ideálov, aj keby sme okolo seba mali len neprajníkov. Pred obedom sme sa ešte vybrali k priehrade s ružencom v rukách a Pannou Máriou na perách, pokochali sa pohľadom na teplovzdušný balón nad priehradou, Masseo nám predviedol majstrovské umenie hádzania žabiek a so spevom sme sa vrátili na posledných pár chvíľ do ubytovne, kde sme sa pobalili a po obede pomaly rozchádzali do všetkých strán...

Bože, vďaka!!!

no a pre povzbudenie citátik z nástenky v OCM:
...ako symfónia potrebuje každú notu,
ako kniha potrebuje každé slovo,
ako dom potrebuje každý kameň,
ako oceán potrebuje každú kvapku vody,
ako žatva potrebuje každé obilné zrno,
tak ľudstvo potrebuje Teba, tam, kde si, si jedinečný a teda nenahraditeľný!!!

Po celovečernom pátraní a hľadaní nášho nádhernými Karpatmi ukrytého cieľa cesty (a špičkových navigáciách brata Massea) boli naše srdiečka vyslyšané. Pred nami sa zjavila tabuľka s nápisom „Zubák“. O chvíľu sme už zazreli na kostolnej veži týčiaci sa kríž farnosti, kde si pre nás Boh cez našu františkánsku rodinu pripravil nezabudnuteľný weekend.

Piatkový večer sme začali, prirodzene, zvítaním sa s našimi drahými bračekmi a sestričkami a následne chutnou spoločnou večerou. Potom sme si vypočuli krátku prednášku, ktorou nás sestra Caritas uviedla do témy nášho stretnutia a deň sme zakončili svätou omšou. Celá duchovná obnova sa niesla v znamení pokánia.

Čo je vlastne pokánie? Kedy a ako vzniklo? Načo je dobré? Tieto a mnohé iné otázky boli zodpovedané slovom zasvätených nasledovníkov svätého Františka. Zistili sme aké je naozaj hodnotné pokánie pre život veriaceho kresťana. Zamýšľali sme sa nad vecami, ktoré by sme možno nikdy ani nehľadali a niektoré aj radšej skryli. Bolo to však veľmi užitočné. Uvedomovali sme si význam a osožnosť tejto františkánskej a kresťanskej cnosti pre náš duchovný život. Ďalší krôčik k Pánovi?

Takto nejako sa nám celú sobotu otvárali oči a hlavne srdce. Túto neľahkú myšlienku nám pomohlo stráviť množstvo zaujímavých a tiež zábavných pomôcok. Sedemnásť mladých Gifrákov prešlo cestou pokánia, ktorá mala osem, nimi poctivo pripravených zastavení, kde sa ako po všetky stretnutia Gifry prejavil dar tvorivej mysle (aké zvláštne, že u všetkých – žeby rodina? :o) ). A to napríklad aj pri skladaní (psychicky, fyzicky ...) náročného puzzle, počas ktorého sme si mohli uvedomiť aj to, že v živote prežívame ťažké chvíle, a hlavne pri pokání, no však väčšmi to, aký je jeho výsledok a cieľ úžasný. Veď na veľké veci treba vždy čas. K duchovnému rozvoju značne prispeli aj skupinkové zdieľania. Poobede sa nám vyčasilo (inak celý deň pršalo) a my sme si mohli pozrieť, na príjemnej prechádzke krásy Božích rúk, teda nádherné okolie tejto dedinky. Večer nám náš milý hostiteľ, zubácky pán farár, zabezpečil omšu v miestnom kostolíku. Po nej sme sa uzimení vrhli na piecku, v ktorej vždy hrial teplý ohník. Pozreli sme si skvelý film o svätej Rite. Na záver dňa Masseo vyložil sviatosť oltárnu a adorovali sme až do rána. Nasledovalo už len balenie, spoločná omša s miestnymi veriacimi a žiaľ, aj rozlúčka.

Verím, že toto stretnutie obohatilo skutočne každého a posilnilo nás do ďalšieho života. Som naozaj rád, že som tu mohol byť.

Piatok:
Po strastiplnej ceste sme 10 minút pred 19:00 hodinou štastne docestovali na miesto nášho stretnutia - Ďurčina. Všetkým dobre padla sladká večera, za ktorou nasledovalo uvítacie a informačné stretnutie, ukončené večernou modlitbou. Samozrejme, nešlo sa hneď spať, ale naopak, všetko ožilo a nastala voľná debata.

Sobota:
Budíček, v podobe spevu a hry na gitaru nás zobudil o 7:30 hod. - pre niekoho skoro, pre niekoho nie:). Po rannej modlitbe a raňajkách nasledovala prednáška s br. Františkom o povolaní Gedeona, a o tom, aké povolanie máme momentálne my. Na zamyslenie sme mali vyhradenú prestávku. Druhú prednášku mala sr. Gabriela. Preberali sme GIFRA štatúty. Na večerný program sme mali v skupinkách vymyslieť a prichystať si, ako by sme predstavili GIFRU dnešnej mládeži. Čo nemohlo chýbať, bola sv.omša, počas ktorej sme s radosťou v srdci prijali nového člena - Milana z Nových Zámkov. Za sv. omšou nasledoval obed a po ňom voľno. Aby sme neboli bez pohybu a prechádzky na čerstvom vzduchu, vybrali sme sa do Rajeckej Lesnej, pozrieť si slovenský Betlehem. Pri fotení nás svojou prítomnosťou potešil miestny pán farár Pavol, ktorý nám daroval krásny drevený kríž. Hladní a uzimení z prechádzky sme uvítali gulášovú večeru. S plnými žalúdkami sa už mohol začať večerný program, ktorý všetkých pobavil. To však nebol koniec večera. Nasledovala celonočná adorácia, na ktorú som sa veľmi tešila.

Nedeľa:
A už aj nastal deň nášho odchodu.No kým sme si všetci povedali posledné ahoj, bolo dosť času na: raňajky, delenie sa v skupinkách (preberali sme 4 otázky, ktoré boli položené v prvej prednáške), balenie, sv. omšu a obed. Keď sa už naozaj bolo treba rozlúčiť, prepadol ma trochu smútok - ach, ako bolo dobre! Verím však, že naša rozlúčka nie je natrvalo, a Boh nás všetkých opäť spojí:)

V snahe pomôcť vytvoreniu novej tradície sme sa aj tento rok vybrali na sv. Sedembolestnej pešo do Šaštína. Trasu sme zvolili tú istú ako vlani : Smolenice - Šaštín, tým pádom odpadlo blúdenie a otázniky nad mapou. Tempo nás akosi neopúšťalo a do cieľa sme dorazili niečo po 17-tej. Ale byť v cieli púte už na začiatku článku .... to sme nechceli, zvlášť keď to podstatné je práve putovanie, či? Takže pekne od začiatku ;o)
Odozva na nápad ísť aj tento rok nebola priveľká, teda zvlášť z radov Gifrákov, tak som potom pozývala kade-koho. Z kade-koho sa nakoniec vykľula len spolužiačka Lucky Rukavicovej (a tú pozvala Lucka ;o)) a moja najmladšia sestra Majka.
A tak sme v sobotu ráno stáli na trnavskej vlakovej stanici v takomto zložení : ja (Anička), naša Majka, Zuzka a Oliver, Miriam, Lucka a jej spolužiačka Heňa, br. Slávko a br. Simeon, Janka a br. František, ktorý docestoval z Trstenej len z lásky k nám (a ešte k tomu mal aj mapu ;o))
V tejto príjemnej a komornej zostave nám cesta rýchlo ubiehala, počasie nám prialo - až na zopár kvapiek ráno pod Zárubami, ale to sme šli pod stromami - bolo ozaj krásne. Jeleň sa síce nekonal (ako minulý rok), ale zo dve srnky sa mihli. Od iných divých zverov nás Pán ochraňoval a vyslyšal modlitby našej Lucky, ktorá diviaka stretnúť ..... no, netúžila ;o).
V družnej debate aj mlčaní sme pokračovali vojenskými lesmi nášho Záhoria a hoci sme boli na púti, neobišli sme dva šenky a doplnili tekutiny (kofolááááá ............ keď ju miluješ, ... ďalej to poznáte) a aby ste si nemysleli, že sme šli jak pohani ... dali sme za vás všetkých aj ruženec.
Do Šaštína sme dorazili v pomerne rekordnom čase, okolo piatej hodiny popoludní. Možno svoje urobila aj putovná Gifra, predsa, nôžky už boli viac trénované ako vlani ;o).
Po ubytovaní sa v saleziánskom oratóriu nasledovala o 19:00 sv. omša, počas ktorej nám Máriu ako súčasný, moderný a stále aktuálny vzor svätosti predstavil známy český diakon (a psychiater ;o)) Max Kašparu. Kto nebol a nepočul ....... no .......... možno nájde na webe ;o).
Pokračovalo sa mládežníckym programom, ktorý mali na starosti bratia Kapucíni + Stanley. Tí ho poňali takpovediac koncertne, mne osobne by vyhovovalo aj niečo duchovnejšie, ale zase nemožno povedať, žeby hrali pred prázdnym kostolom. Takže aj koncert .... móóóže byť. Pre tichšie nátury bola vedľa sakristie adorácia, myslím, že hojne využívaná. Ak by som pridala vlastnú skúsenosť, tak putovanie (tj. pomerne stereotypná fyzická aktivita spolu s mlčaním) je pre mňa takým zvláštnym časom, kedy majú možnosť vyjsť na povrch rôzne otázky, pocity, nedoriešené veci. A priniesť to na konci dňa pred sviatostného Pána, no čo viac si môžem želať ;o)). Dúfam, že možnosť tichej adorky z tejto púte nezmizne ani po budúce roky a spokojne by jej mohli bratia saleziáni obetovať aj väčšiu miestnosť.
Vytrvalci vytrvali (ja som to o 22:00 zabalila) a po spoločnej modlitbe ruženca v bazilike našu púť zavŕšila polnočná sv. omša, ktorú celebroval don Valábek.
Aj tento rok chcem veľmi poďakovať všetkým, ktorí sa odhodlali a šli, za spoločenstvo, ktoré môžeme aj takto spolu tvoriť a verím, že o rok Vás zase zlanárim .......... a nielen Vás ;o)).